Lovci Lebiek
Bojovný staroveký národ, ktorý volali Rimania Galli a Gréci Galatai či Keltoi,
prekročil okolo roku 400 pred n. l. Alpy a vnikol na Apeninský polostrov. Ako
prví im padli za obeť Etruskovia, ktorí práve v tomto období prežívali dobu
rozkvetu. Počas svojho postupu na juh sa Kelti zrazili s mladým rozmáhajúcim sa
mestský štátom, ktorým bol v tomto období Rím.
"Pohľad na nich vyvolával strach. Sú vysokej postavy, pod bielou pokožkou
im poskakujú svaly. Vlasy majú plavé, no nielen od prírody, navyše si ich umelo
bielia. Umývajú si ich sadrovou vodou a sčesávajú z čela nahor. Už preto
pripomínajú lesných diablov, lebo po zvláštnej úprave majú vlasy husté a ťažké
ako konské hrivy. Niektorí sa holia, iní, najmä vznešení si nechávajú rásť
popri hladko vyholených lícach fúzy", napísal o Keltoch grécky dejepisec
Diodoros.
Kelti sú jedným z najstarších indoeurópskych národov. Na obrovskom území
tvorili skupinu navzájom príbuzných kmeňov, ktoré sa nazývali rôznymi menami -
Insubri, Tauriskovia, Alobrogovia, Ceutróni, Belgovia, či Bojovia. Okolo roku
300 pred n. l. sa usadili vo Francúzsku, Španielsku (tu sa čiastočne zmiešali s
Ibermi, vznikli - Keltoiberi), Švajčiarsku, Čechách, Slovensku, severnej
Juhoslávií, Rumunsku, Bulharsku, Írsku, Škótsku a severnom Taliansku (ktoré
Rimania od tých čias volali predalpská Galia). Ich kultúra, nazvaná podľa
náleziska La Tene vo Švajčiarsku - laténskou, zasiahla skoro celú Európu. Treba
si však uvedomiť, že Kelti nikdy neutvorili vlastný jednotný štát.
BEDA PORAZENÝM
Rimania sa postavili Galom v roku 387 pred n. l. pri rieke Alia, kde sa snažili
využiť terén a obsadili miestnu vyvýšeninu. Galský vodca Brenus však prekukol
rímsku stratégiu a rýchlym útokom na kopec dosiahol zdrvujúce víťazstvo. Po
ústupe sa časť Rimanov opevnila v pevnosti Kapitol a časť sa rozpŕchla do
susedných miest. Galovia sa snažili dobyť pevnosť útokom, čo sa im nepodarilo a
tak pristúpili k zdĺhavému obliehaniu.
Tu sa zrodila rímska legenda o posvätných husiach, ktoré zachránili mesto.
Galovia podnikli nočný útok, ktorý by sa im podaril nebyť husí z chrámu bohyne
Juno. Tie hlasným gagotom zobudili spiacich Rimanov a podarilo sa im tak
odraziť útok. Po siedmich mesiacoch Kelti vyhlásili, že nechajú Rimanov na
pokoji za cenu tisíc funtov zlata. Keď Rimania konečne s biedou zohnali
dohovorenú sumu, prišlo sa na to, že Kelti použili falošné, ťažšie závažia. Na
rímske protesty však Brenus prihodil k závažiam svoj ťažký meč a povedal dodnes
známu legendárnu vetu: "Vae victis" - beda porazeným.
Rím sa len veľmi ťažko spamätával z prežitého poníženia. Po Keltoch zostala
hrozná spomienka, ale aj skúsenosť. Takmer dve storočia vojen s italickými
kmeňmi a divokými Galmi prerobili a zakalili rímsku armádu na bojový stroj a
ako podotýka antický historik Polybios: "Keď si zvykli na to že ich Gali
zdeptali, nemohlo ich postretnúť už nič horšie ako to čo už poznali. Preto
nastúpili proti Pyrrhovi na bojové pole ako dokonale vycvičení bojovníci".
Rimania sa však postupne naučili bojovať aj proti tomuto nepriateľovi. Légie
pod Caesarovým vedením brázdili Galiu (oblasť dnešného Francúzska, Belgicka,
časť Nemecka) v rokoch 58 až 52 pred n. l. Hoci zo začiatku bol jeho príchod
maskovaný ako pomoc Haeduom, ktorých vytláčali Helvéti smerom na západ,
neuspokojil sa iba s ochranou rímskych hraníc. Pre Caesara bola Galia tým, čím
bol Orient pre Pompeia. Diplomaticky využíval spojenectvo spriatelených národov
a v roku 57 pred n. l. dobyl aj oblasť dnešného Belgicka. Caesar zhrnul svoje
zážitky a skúsenosti z tejto výpravy v Zápiskoch o vojne v Galii (De bello
Gallico). Keltom sa stala osudnou pre nich typická, nerozvážna odvaha. Do
šialenstva vyhecovaní polonahí galskí bojovníci, nedostatočne chránení brnením
a štítmi, sa stali ľahkým terčom pre pevne zovreté, disciplinované útvary
Rimanov. Títo vytvorili novú bojovú stratégiu. Po počiatočnom nápore sa stiahli
za hradbu štítov, ktorými odrazili prvý nápor. Práve v tejto fáze boja sa
ukázala technická prevaha rímskych legionárov. Vyzbrojení krátkymi mečmi,
ktorými sa dalo aj bodať, robili rýchle výpady. Kelti používali dlhé meče,
ktorými sa dalo iba sekať. V priamom boji sa to stalo zjavnou nevýhodou,
pretože urastení "bieli diabli" sa museli pred úderom rozohnať, čím
odkryli svoje nechránené telo.
PREDKOVIA ÍRSKÝCH BITKÁROV
V 3. storočí p. n. letopočtom nastal nebývalý pohyb keltských kmeňov. Začali
čoraz častejšie podnikať nájazdy do stredomorskej oblasti. Nesústredili sa
pritom len na apeninský polostrov, ale prenikali aj do Grécka, Macedónie a do Malej
Ázie, kde vytvorili v okolí Ankary organizovaný útvar, známy pod menom Galatia.
Za priamych potomkov Keltov sa dodnes považujú Íri, Bretónci a Škóti.
Mnoho keltských oddielov vstúpilo v tom období do armád rôznych vládcov. Kelti,
oblečení v pestrofarebných károvaných košeliach, boli vo vojsku kráľa Pyrrha, v
službách egyptských Ptolemaiovcov, bojovali ako kartaginskí žoldnieri v Afrike,
či Hispánii a proti Rímu v Itálií. Hoci antickí autori vychvaľovali ich
udatnosť, zároveň ich popisovali ako nedisciplinovaných a spurných bojovníkov,
ktorí často nerešpektovali ani svojich pánov. Ako príklad môže slúžiť keltská
okupačná posádka v Agrigente, ktorá raz vyplienila mesto jednoducho preto, lebo
meškal žold.
Rimania, ktorí Keltov napokon porazili, sa ich snažili využívať vo svojich
pomocných zboroch. Najmä po vojenskej reforme Gaia Maria, ktorá okrem iného
zjednotila výzbroj legionárov, prebrali úlohu jazdy a ľahkoodencov spriatelené
národy. V dobe krízy rímskej republiky, konkrétne počas Caesarových výbojov
zohrávali Kelti významnú úlohu. Caesar časť svojich legionárov naverboval v
predalpskej Galii, kde väčšinu obyvateľov tvorili romanizovaní Galovia. O
udatnosti a sile pomocnej galskej jazdy svedčí epizóda z občianskej vojny,
medzi Gaiusom Juliusom Caesarom a Pompeiovými prívržencami v Afrike. Ako píše
Suetonius, počas jedného výpadu zaútočil Caesarov jazdný oddiel, ktorý tvorilo
200 galských jazdcov, proti 2 000 člennej skupine Pompeiových Numíďanov a na
mieste ju rozprášil.
O vysokom bojovom majstrovstve Galov hovorí aj fakt, že niektorí rímski
vojvodcovia počnúc Quintom Sertoriom a neskôr aj rímski cisári ako Octaviánus
Augustus, či Caligula sa často obklopovali telesnou strážou zloženou z
Keltoiberov, Galov a Germánov.
NAHÍ A BEZ BRNENIA
"Ničoho sa tak nebojíme ako predstavy, že by sa nám mohla zrútiť obloha na
hlavu", znela odpoveď na otázku Alexandra Macedónskeho, čoho sa najviac
bojí keltský ľud. Na bojových výpravách sa zúčastňovali všetci slobodní muži.
Podľa opisu antických historikov boli mimoriadne dobre fyzicky rozvinutí,
vysokých postáv. V boji používali najmä kopiju s hrotom dlhým často až pol
metra a širokým pätnásť centimetrov. Hroty mali zvlnené ostrie, aby sa mäso po
vytiahnutí rozstrapkalo. Obľúbenou zbraňou bol aj ťažký dlhý meč, dýka, alebo
oštep. Čo je zaujímavé brnenie a obrannú zbroj - štít, používali len v malej
miere. Útočili len v nohaviciach a pláštenke, pod ktorou boli len tak, ako ich
príroda stvorila.
KÓDEX ODVAHY
Vybrané oddiely "gaesatovia" - išli do boja úplne nahí. Nepriateľov
často vydesili už len samotným zjavom a bojovým zápalom. Pri útoku na svojho
soka upadali Galovia do akéhosi tranzu, či bojového šialenstva, pri ktorom si
strhávali z tela všetko šatstvo. Dôvody tohto počínania sú zmesou mágie,
náboženstva, bojovej psychológie a čiastočne aj sexuality. Antický autori ako
napr. Strabón, otvorene poukazujú na homosexuálne prvky v keltskej spoločnosti.
Počas dlhých rokov strávených vo vojne, vznikali medzi bojovníkmi pevne putá,
ktoré nahrádzali manželstvo. V bitke každý chránil svojho druha a zároveň sa
snažil vyniknúť statočnosťou a mužnou silou. Národy na vyššom stupni vývoja ako
Rimania, alebo Gréci, dlho nechápali zdroj tohto bojového šialenstva. Pre tento
stav vymysleli špeciálny názov - "furor". Furor je výsledkom niekoľko
storočí starej bojovej tradície. Kelti verili, že keď sa tesne pred bojom
vydráždia do neovládateľnej zúrivosti, zostanú nesmrteľní. Titus Livius uvádza,
že Galovia pred súbojom poskakovali v akomsi trojkrokovom bojovom tanci, ktorým
pravdepodobne naberali potrebnú energiu. Podobne aj Polybios píše, že Galovia
pred bojom robili príšerný hluk, trúbili na rohoch, kričali a rytmicky búchali
mečmi do štítov. Premyslene tak zastrašovali nepriateľa a rozdúchavali svoju
bojovnosť. Podľa staroírskej povesti, museli slávneho hrdinu Cúchulainna po
návrate z boja ponoriť postupne do troch kadí s ľadovou vodou. Bol taký
rozhorúčený, že sa naokolo od neho všetko zapaľovalo.
Nepriateľov desili Kelti aj ďalším barbarským zvykom - mŕtvym odtínali hlavy.
Slúžili ako trofeje, ktoré neskôr doma preparovali a sušili. Hlavy zvlášť
slávnych nepriateľov vykladali zlatom.
HRDINA VERCINGETORIX
Galovia začínali útok spravidla jazdou, alebo bojovými vozmi. Každý voz
obsluhovala dvojčlenná posádka, ktorú tvoril pohonič a bojovník ozbrojený
ľahkými oštepmi a mečom. Jazdu podporovala pechota, ktorá sa snažila čelným
útokom prelomiť protivníkove rady. Rímska jazda od nich prevzala väčší typ
jazdeckého meča, takzvanú "spathu". Hoci najsilnejšou zbraňou Galov
bola ich odvaha a fyzická sila, mal tento národ aj dostatok talentovaných
vodcov. Pripomeňme si arvenského vojvodu Vercingetorixa, ktorý zjednotil galské
národy v boji proti rímskej nadvláde. V bezvýchodiskovej situácii, ktorá preňho
nastala po sérii porážok na jeseň v roku 52 pred n. l. zložil zbrane. Svojim
odhodlaným pokusom si vyslúžil úctu aj u svojho súpera, samotného Caezara.
Historici vtedajších kultúrnych národu sa zhodujú v tom, že Galovia boli drsní
a krutí barbari a vyčítali im veľkú záľubu v alkohole. Napriek tomu musíme
vzdať hold ich statočnosti a odvahe. Nezmenia na tom nič ani tvrdenia, podľa
ktorých sa o hrozostrašné vykreslenie galskej bojovnosti pričinil najväčšou
mierou samotný Caesar vo svojich Zápiskoch. Chcel tak vraj prikrášliť a
zvelebil vlastné víťazstvá. Galský odkaz prežíva dodnes v tradícii mnohých
europskych národov a protopyp Kelta je považovaný za synonymum mužnej sily,
odvahy a statočnosti